What Now?

Pozrela som sa na roztrhané nebo. Pomaly nadobúdalo tmavú farbu a mne viac nezáležalo na ničom tak veľmi ako na pocite stekajúcich dažďových kvapiek po mojom rozhorúčenom tele. Neviem prečo ale dnes to bolo iné. Necítila som pôžitok. Necítila som znechutenie. Necítila som nič, nič okrem túžby vlastniť a mať moc. Dve veci ktoré boli tak ďaleko ako dobrý pocit z tejto veci. No kto z nás si môže vyberať? Kto z nás si môže určiť čo a ako bude? Takých ľudí je veľmi málo a sú to veľké ryby v tomto oceáne. Obávam sa, že pojem ryba nie je na mieste. Skôr sú to dravé, nie veľmi priateľské a zhovievavé tvory. Väčšinou sa neboja podraziť ani najbližších, nemajú zľutovanie a niečo ako city ich príručná batožina bohužiaľ neobsahuje. Nedostatok miesta.
Ale k veci. Vo vzduchu bola vôňa niečoho veľkého a temného.
Búrka?! Spŕška pocitov či voda ktorá zmyje nepríjemné pocity, to je nepodstatné. Svoje zmysli som sústredila len na zvuk ktorý sa rozplýval. Moja myseľ stále nebola dostatočne čistá a ja som bola stále napätá hoc po zátylku mi stekala voda. Obrátila som tvár k nebu a plakala. Dážď maskoval slzy no pocit slabosti neskryl.
"Ako si to mohol dovoliť? Prečo si ma nezastavil, nejako mi nepomohol? Nikdy som nechcela byť takáto!"
Hlas sa mi triasol a znel viac zúfalo ako nahnevane. Žeby ma po rokoch doháňal pocit viny? Nemožné.
Je čas ísť. Znova a nič za sebou nezanechať. Vypariť sa ako keby som tu nikdy nebola. Takáto ja som. Nočný prízrak. Nikdy neostávam. Nič ma neprinúti, nemám dôvod. No nikdy ma neťažil takýto pocit a tak neviem čo čakať. Bola to hra a ja som viac ako skúsený hráč. Musím ukázať začiatočníkom ako sa to robí.
Tak My Dear a si zas na začiatku. Bolo ti to treba? Láska. Smrť. Bolesť. Preto musíš odísť. No už posledný krát drahá. I promise.

- "Ja ti neviem vôbec z toho nemám dobrý pocit."
- "Nie nemá to s Johanatanom"
- "Fajn už idem! Priprav papiere za hodinu to letí. Už viac nevolaj!"