Momenty v našich životoch sa len tak striedajú bez toho aby nás čo len upozornili o tom, že niečo pekné, čo pre nás veľa znamenalo so pomaly ale isto blíži k neodvratnému koncu.
A ľudia..
Ach ľudia.. tí ktorí často prichádzajú ale ešte častejšie odchádzajú a svoje miesta ktoré vypĺňali v životoch iných nechávajú prázdne. Tvár si udržia kamennú a jednoducho odkráčajú ako keby to bola samozrejmosť. Veď čo po tom, o chvíľku naruším a od základov zmením život niekomu inému.
Zamyslel sa niekedy niekto z vás aké to je? Aké to je byť tým ktorý stojí, víta a vždy ostane opusteným? Byť len nejakou prechodnou stanicou pre každého kto sa rozhodne narušiť život inej ľudskej bytosti?
Mení to ľudí. Mení ich to veľmi a spôsobom ktorý sa len ťažko dá popísať. Berie z nich ľudskosť a nahrádza to niečim čo v nich potlačí ich humánnu stránku. Utlmí to ich pocity a vyzdvihne to v nich ich bezcitnosť. Niekedy viac a niekedy menej.
